Bratislava — Tisíce domácich fanúšikov a ďalšie tisíce zahraničných návštevníkov v pohybe – to je len jeden z dôvodov, vďaka ktorým sú tohtoročné majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji zároveň aj logistickou udalosťou roka na Slovensku. Zápasy šampionátu, ktorý začal včera a potrvá nasledujúcich 15 dní, sa totiž budú odohrávať v dvoch najväčších slovenských mestách, ktoré však oddeľuje vzdialenosť 313 km – a to vzdušnou čiarou, ktorú však pri reálnej kapacite leteckého spojenia Bratislavy a Košíc využije z hráčov a fanúšikov len málokto. Kým organizátori hokejové majstrovstvá pripravovali niekoľko rokov, národný železničný dopravca vstúpil na hraciu plochu len nedávno, a navyše s jednou korčuľou obutou naopak. Napriek tomu sa ZSSK medzinárodnej blamáže neobáva a tvrdí, že bezprecedentný nápor cestujúcej verejnosti zvládne. Budú ale „operatívne posilnené spoje“, Wi-Fi hotspoty na staniciach a mladé stewardky v uniformách stačiť?

O organizácii šampionátu IIHF sa na Slovensku hovorí už dobré štyri roky. Aby aj nie – príprava akcie si vyžiadala nemalé investície do športových zariadení aj podpornej infraštruktúry, a hoci aj relatívne seriózne médiá priebežne hľadajú katastrofálne nedostatky v prípravách, reálne sa podstatné časti podarilo prichystať podľa predstáv. Čo znepokojuje viac, sú „tie veci okolo“. Bratislava aj Košice vynovili svoje hokejové stánky, vytvorili nové parkoviská, zaviedli nové pravidlá, posilnili prítomnosť polície, doplnili značenie a, zrejme prvýkrát vo svojej histórii, objavili koncept záchytných parkovísk a kyvadlových liniek. Hlavné mesto dokonca minulý rok zásadnejšie zainvestovalo do obnovy parku autobusov, pričom nakúpené Mercedesy CapaCity patria k tomu najväčšiemu, čo sa vôbec do mesta dá s gumovými kolesami nasadiť (áno, viem, že Francúzi a pár ďalších by nesúhlasilo).

Pri tom všetkom sa však ťažko ubrániť dojmu, že sa zabudlo na iný podstatný detail: ako previesť všetkých chronických fanúšikov z bodu K do bodu B alebo späť – a to hlavne v situácii, keď sa k nim pridá ešte aj regiment „dvojtýždňových vlastencov“ z ostatných slovenských miest, ktorí si po roku zase raz spomenú, ako vyzerá štátna vlajka a pri troche šťastia ňou nikomu neublížia. Nuž a samozrejme nezabúdajme na ľudí, ktorým sa bežný život na dva týždne zo športových dôvodov nezastaví a budú potrebovať cestovať ako bežne. Problém? Možno. Dosť. Veľký.

Pozrime sa ale na skutočné možnosti prepravy medzi metropolou krajiny a štvrťmiliónovou metropolou východu. Či už by sme pre cestu zvolili spoj dopravcu s okrídleným kolesom v logu, alebo vozidlo s okrídleným šípom v znaku, čo do rýchlosti vždy zvíťazí spoločnosť s okrídleným strojom vo vozovom parku. Tá je momentálne jedna – DanubeWings – a medzi Bratislavou a Košicami lieta trikrát denne s turbovrtuľovým ATR-72 a kapacitou 70 miest. K cestovnému času 60 minút treba samozrejme pripočítať obľúbené položku každého šot…obhajcu železníc – „leteckú časovú réžiu“ vo forme odbavenia, transferov z/na letisko a bezpečnostnej kontroly; v prípade Bratislavy ešte doplnenú o traumatizujúcu skúsenosť s letiskovou MHD. Napriek tomu sa zrejme letecká spoločnosť vo farbách, pri ktorých by sa Aleš Najbrt červenal, zrejme nasledujúce dva týždne o biznis báť nemusí. Lietajúci veteráni zatiaľ môžu spomínať na časy SkyEurope, ktorá svojho času vozila Boeing 737 tam a späť od 490 Sk na osobu, a predpovedala porážku železnice na tejto (jednej z dvoch) hlavnej trase slovenských dráh. Nuž… aspoň vieme, že černokňažník Zababa si ponechal jurisdikciu nad sieťou dnešných ŽSR aj po rozdelení federácie – a nemá rád provokácie.

Gumokolisticky je trasa Bratislava – Košice tiež nie úplne šťastná. Najrýchlejšia trasa paradoxne vedie cez Maďarsko, kde z 458km cesty väčšinu tvoria diaľnice – od Bratislavy až po Miskolc. Diaľnica na slovenskom severnom ťahu v súčasnosti pokrýva približne dve tretiny vzdialenosti pri trase cez Žilinu a Liptov, omnoho menej pri „južnom ťahu“ cez Zvolen. Nepriamy dôsledok sú úzke hrdlá: asi najvýraznejšie v Žiline na Košickej ulici (prekvapivo), a následne v neďalekom Strečne, kde sa vlaky z tunelov motoristom vysmievajú už viac než polstoročie. Aj tá najrýchlejšia autobusová linka navyše cestu medzi oboma mestami zvláda až za necelých sedem hodín, čo je predsa len dosť aj na nejedného zoceleného hokejistu-amatéra, ktorému v mladosti niekoľko nesprávne mierených striel výrazne posunulo prah bolesti.

ZSSK otvorila hru, ale riskuje vlastný gól

Jednooký kráľom medzi slepými, ale aj 6 hodín v rýchliku je z pohľadu času, kapacity a komfortu stále jasná zlatá medaila v súboji dopravných prostriedkov na trase, ktorá sa azda niekedy v priebehu nasledujúcich troch desaťročí bude dať s čistým svedomím nazývať koridorom európskeho významu. Jasným plusovým bodom je aspoň cestovný komfort, ktorý sa, hlavne po Novom roku s obnovením riadnej údržby vozňov, darí viac-menej držať na predpísaných hodnotách. V praxi to znamená klimatizované súpravy rýchlikov s občasným zablúdeným Béčkom, spravidla však ojedinelým. Môže to byť dokonca lepšie, ak cestujúci chytí miesto v niektorom pseudotaktovom InterCity. Tie celú trasu zvládnu za čas okolo 5 hodín, a ako bonus občas pridajú aj najnovší výstrelok slovenskej osobnej dopravy – stokilometrový úsek s cestovnou rýchlosťou 160 km/h.

Podstatná je tu však kapacita IC. Štyri vlaky denne v každom smere (z Košíc štvrtý len v nedeľu) ponúkajú dohromady približne 1800 miest, pričom v piatky a nedele sa každá súprava rozšíri ešte približne o dve stovky. Napriek tomu platí, že v exponovaných dňoch sa „ícéčka“ darí vypredať, a rýchliky sa, minimálne v časti trasy, nebezpečne približujú k maximu svojej priemernej kapacity 600 sediacich cestujúcich. Do tohto stavu vkorčuľovala ZSSK s komerčnou ponukou, ktorá (v závislosti od uhla) pohľadu hraničí od marketingovej geniality po prevádzkovú samovraždu.

Reč je samozrejme o sieťových lístkoch ICE HOCKEY 2011. Doklad vystavený na meno umožňuje počas 19 dní šampionátu voľne cestovať medzi Bratislavou a Košicami vo vybranej triede, pričom samotná cenová politika sa dá hodnotiť ako lákavá a odvážna zároveň. Pri verzii pre 2. triedu za 89 € sa nákupná cena karty vráti pri šiestej ceste Bratislava – Košice, ak porovnávame s obyčajným cestovným bez zákazníckej karty (17,16 €). Ešte o trochu výhodnejšia je hokejová ponuka pre jazdy povinne miestenkovými spojmi, pri ktorých síce cestujúci stále bude platiť rezervácie v plnej výške (0,66/2,65 € - podľa obskúrneho kalendára ZSSK, ktorého korene siahajú až niekam k železničnej odnoži voodoo), ušetrí však za IC príplatok (1,32 €).

Tu je samozrejme na mieste otázka, kto presne bude potrebovať cestovať trikrát do Košíc a späť, keď sa dá predpokladať, že sa jedno mužstvo presunie z jedného pôsobiska do druhého počas celých majstrovstiev maximálne dvakrát. Ak sa ale skutočne nájde pravý hokejový aficionado, ktorý nad rámec „svojho“ tímu bude chcieť vidieť čo najviac ostatných zápasov, nehľadiac na únavu a ceny vstupeniek, a ešte k tomu si bude zákonite vyberať striedavo Bratislavu a Košice, tak ICE HOCKEY ZSSK je pre neho jasná voľba. S predajnosťou športových passov sa vlajkový dopravca zatiaľ veľmi neprezentuje, sám ale musí najlepšie vedieť, ako sa vysporiadať s nedostatkom kapacity v momente, keď sa celá fanúšikovská základňa rozhodne presunúť na opačný koniec republiky, pretože ich národný tím práve postúpil do nadstavbovej časti turnaja.

Vlaky, ktoré nesmieme menovať

Základná mechanika dopytu a ponuky by predpokladala, že pri určitých príležitostiach záujem o cestovanie vlakom medzi Bratislavou a Košicami chvíľkovo prudko vzrastie, a tak aj modrá armáda opráši všetky železné zálohy a vypraví vlak, ktorý si od nich štát neobjednal. Takto krkolomne to popisujem preto, že slovné spojenie „komerčný vlak“ (vulgárnejšie „nedotovaný vlak“) má v ušiach ZSSK podobný zvuk, ako meno Lorda Voldemorta v čarodejníckom svete. Na Slovensku sú skrátka všetky osobné vlaky subvencované, a hotovo. Je to ich prirodzená vlastnosť, podobne ako to, že jazdia po koľajniciach. Občasný Wagon Service Travel, RegioJet, alebo hoci aj pútnický vlak sa síce z času na čas objavia, ale uvažovať v rovine neregulovaných spojov stále nepatrí medzi nástroje obchodnej politiky ZSSK. Slovami hovorcu Alexandra Buzinkaya: „Mimoriadne ani posilové vlaky nemáme vopred plánované. Počítame však s možnosťou, že v prípade zvýšeného záujmu ich pridáme. Budeme situáciu sledovať a operatívne zareagujeme. Chceme cestujúcich dostať najmä do IC vlakov, ktoré sú povinne miestenkové a tak vieme sledovať ich obsadenosť.“

Samozrejme uznávam, že na rozdiel od ZSSK nemám k dispozícii počty predaných hockey-passov, takže môžem ťažko súdiť, či by dopravca hoci aj vhodne načasovaný komerčný rýchlik naplnil. Nedá sa ale dosť dobre prehliadať, že iné dopravné spoločnosti vo veľkom mobilizujú. Student Agency na zápasy, relevantné pre českých divákov, vypravuje niekoľko posilových autobusov, čo v praxi značí jediné: je to príležitosť, z ktorej cítiť peniaze. Len železnice si zo zotrvačnosti zapchávajú nos. Navyše v snahe zviditeľniť sa sa SA samozrejme pustila do aktívnej propagácie už pred vyše dvoma mesiacmi, teda omnoho skôr, než ICE HOCKEY 2011 uzrel svetlo sveta.

Prvá trieda, druhá liga

Druhá možná pasca, spojená s hokejovými sieťovými lístkami, spočíva v cenovej politike pre 1. triedu. Pri cenovke 99 € je totiž cestovanie v železničnej „business class“ len o 12 % drahšie, ako obdobná ponuka pre dvojku. S vedomím hrubej subjektivity svojich slov si dovolím tvrdiť, že aj táto možnosť je na prvý pohľad skvelá; môže sa však dopravcovi kruto vypomstiť. Aj nereprezentatívna vzorka internetových diskusií sa prikláňa k názoru, že cenový rozdiel 10 € je pre mnoho cestujúcich dostatočnou motiváciou priplatiť si za prvú triedu. Až potiaľto by sa marketérom zo ZSSK dalo tlieskať, pretože práve „prémioví cestujúci“ sú u tejto spoločnosti dlhodobo vnímaní ako záťaž, a 1. trieda ako zbytočný postfeudálny nadštandard. Ako keby spoločnosť obťažovalo vyhovieť klientom, ktorí dobrovoľne platia viac za jazdu vo vagóne, ktorý by tak či tak bol vypravený (teda, niekedy). Hokejový pass pre 1. triedu je v kontexte tejto tradície u ZSSK skutočne revolučným krokom vpred. Je tiež krokom do neznáma.

Obvyklý rýchlik ZSSK vezie 54 miest prvej triedy, teda zhruba 9 % jeho celkovej kapacity. Vyťaženosť kolíše od prázdneho po plný, v závislosti od dňa a spoja. Pri dňoch s obvyklou vyššou obsadenosťou sú radené prvé triedy dve, čím sa počet prepraviteľných zákazníkov zvyšuje nad stovku. Aj s ostatnými posilovými vozňami to predstavuje maximálne 13 % vlaku. Kľúčová otázka teraz znie: aký pomer hokejových zahraničných návštevníkov reálne siahol po „prvotriednom“ hokejovom passe? Ak je to viac, ako desatina – a výhodnosť tejto ponuky by tomu jedine priala – tak máme pred sebou opäť kritický problém s kapacitou. Jediným štandardným východiskom v takej situácii je krutý boj o miestenky. A ten, kto 1. triedu využíva pre cesty za prácou či do školy, by v takom prípade mal radšej nasledujúce dva týždne cestovanie po Slovensku obmedziť.

Druhou, menej pravdepodobnou možnosťou, je totálna mobilizácia všetkých zásob vagónov prvej triedy, ktoré ZSSK má. Nie sú zďaleka také malé, ako by sa mohlo zdať – i keď dopravca momentálne disponuje už len novými alebo modernizovanými vozňami pre 1. triedu (rady Aeer, Apeer, ARmeer, ARpeer a Ampeer – všetky ostatné boli preznačené na „dvojky“), turnusová potreba sa pohybuje len na hranici 60 %. Druhá vec samozrejme je, že vďaka medzerám v údržbe ani tretinová záloha často nestačila na pokrytie všetkých výkonov. Ako už ale bolo povedané, od začiatku roka sa veci dali do pohybu, a reálna využiteľnosť vozidiel mierne stúpla. Čisto teoreticky by teda hokejový rýchlik s tromi či štyrmi prvými triedami nemusel byť nereálny. Opakujem: čisto teoreticky.

Novinky na poslednú chvíľu: lovenie cestujúcich na letiskách aj stewardky v IC

Paradoxne až posledný týždeň pred začiatkom šampionátu sa na slovenských železniciach predsa len začali diať určité veci, nebyť ktorých, vyznieval by tento článok veľmi nešťastne. Vďaka zákroku v hodine dvanástej bude možno vyznievať menej nešťastne, a s vypätím všetkých síl sa v ňom možno bude dať nájsť aj trocha nádeje na nasledujúce dva týždne.

Hlavne a predovšetkým, ZSSK si predsa len uvedomila, že nejaké extra spoje by nemuseli byť najhorší nápad, keď sa bude polovica štátu vracať zo zápasu domáceho mužstva, a tak po vystúpeniach slovenskej hokejovej reprezentácie v bratislavskej aréne vypraví posilový R 1. nsl. 707 s odchodom z Bratislavy – Nového Mesta o 23.10, úvraťou cez hlavnú stanicu do Žiliny, kam dorazí po pol tretej ráno. Kto býva ďalej a cíti sa mimoriadne dobrodružne, môže na severnom Považí hodinu vyčkať a pokračovať R 443 Šírava hoci až do Humenného.

Pri cestách do Bratislavy je ústretový krok viac-menej symbolický: R 608 Kúpele Lúčky úvraťou (a bez ďalšieho príplatku) divákov dovezie až na stanicu Nové Mesto, odkiaľ už na Zimný štadión Ondreja Nepelu dôjdu po vlastných približne za 15 minút. Vyslovene prezentačne, i keď v pozitívnom duchu, sa dá vnímať dočasné preloženie jednotky 671.002 na trať 188, kde bude slúžiť preprave zahraničných fanúšikov, ubytovaných v Prešove, na zápasy do Košíc. Zostáva dúfať, že si ich čo najviac pre svoje presuny vyberie ten správny turnusový obeh, inak si okrem športového zážitku domov odnesú aj silné dojmy z presluhujúcich tornád radu 460.

Iniciatívou takmer nevídanou je zriadenie „propagačno-informačných“ (poradie slov sa môže meniť) stánkov na letiskách vo Schwechate, Bratislave a Košiciach, ktoré by mali nič netušiacich hokejových návštevníkov smerovať na „ten správny spôsob dopravy“ – aj formou kyvadlových autobusov do miest konania šampionátu. Podľa generálneho riaditeľa spoločnosť mrzí, že sa nestala oficiálnym dopravcom MS 2011. Výrok je to však pomerne prekvapivý, najmä vzhľadom na fakt, že ešte pred necelým mesiacom sa ZSSK tvárila, ako keby s hokejovým sviatkom ani nechcela mať nič spoločné. O to viac by sa teraz mala snažiť zákazníkov prilákať, ale zároveň nezabudnúť na to, že nákupom cestovného dokladu výzva nekončí.

Posledná novinka, ktorá v záplave technicko-servisných správ až prekvapivo zapadla, sa bytostne dotkne vlakov InterCity. ZSSK v úplnej tichosti siahla zrecyklovala zahraničný nápad a, zatiaľ skúšobne, najala na svoje elitné spoje mladé stewardky. Tie by sa mali venovať primárne cestujúcim 1. triedy, i keď rozsah servisu nebol vôbec spomenutý, a dá sa úspešne pochybovať o tom, že by obchodná sekcia ZSSK mala v tejto chvíli akýkoľvek hlbší produktový zámer. Na druhej strane sa patrí povedať, že „Dobrý deň, vitajte na palube“, resp. „Good morning, welcome aboard“, bude na zákazníkov pôsobiť vždy mnohokrát lepšie ako „Pristúpili“, resp. „Pristúpili“.

Len pre úplnosť je ešte na mieste dodať, že svojou troškou k celkovej prívetivosti železnice prispel aj správca infraštruktúry ŽSR. Prostredníctvom svojej telekomunikačnej divízie ponúkol na staniciach v Bratislave a Košiciach bezplatný prístup na Wi-Fi, pri ktorom možno len zbožne dúfať, že vydrží aj po odchode zahraničných návštevníkov. Bratislavská hlavná stanica tento týždeň slávnostne ukončila aj prestavbu posledného nástupišťa, a spolu s tou košickou prešla elementárnou očistou a údržbou. Obe vstupné brány do usporiadateľských miest, ktoré sa na pomyselnej kvalitatívnej stupnici od nula do desať dlhodobo držia okolo čísla mínus dvanásť, tak minimálne na pár dní o dva-tri body povýšili.

Nasledujúce dni ukážu

Len ťažko sa ubrániť zvedavosti, ako ZSSK ustojí dopravnú operáciu desaťročia, a zároveň aj svoju jednu šancu na zbavenie sa aury nepružného a zabrzdeného národného dopravcu. Základné problémy poznáme, rovnako ako čiastkové riešenia, ktoré manažéri z Rožňavskej ulice v uplynulých dňoch prijali. Bez akéhokoľvek konkrétneho očakávania budem sám za seba tento zápas sledovať s minimálne takým záujmom, ako samotné hokejové stretnutia. A podobne ako na hokeji, aj na dráhe by sme mali veľmi rýchlo vedieť finálne skóre. Tentoraz pre slovenského národného dopravcu.

Zdroj: ZSSK, ŽelPage