S fotografovaním železnice som začal asi pred štyrmi rokmi s mojou prvou "krabičkou" Hewlett-Packard. Teraz je to činnosť, pri ktorej sa dokážem najlepšie uvoľniť a relaxovať. Popri tom milujem hory a aktívne fandím futbalovému klubu Inter Bratislava. Všetko sú to časovo náročné záľuby a keďže počet dní dovolenky nepustí, často je nutné ich skombinovať. V uplynulom roku som pri koľajniciach strávil veľa času a na tomto mieste vám ponúkam krátku bilanciu.

Kde fotografujem najradšej

Pochádzam z metropoly Slovenska, a tak trávim prirodzene väčšinu času práve v Bratislave a jej okolí. Možno to bude prekvapením, ale najviac mi k srdcu prirástla lokálka do Komárna. Zamračené na čele NEx-ov do Dunajskej Stredy a manipulákov, okuliarniky či šukafóny na osobákoch – to všetko ponúka táto trať. Keď sa koncom apríla zafarbili polia s repkou do žlta, po práci som utekal odfotiť šesťčlenný ropovod a pravidelný manipulák skoro každý deň, lebo vždy niečo skazilo môj plán – štrajkujúce slniečko či zápchy na cestách. Na 131-ku som chodil s východom slnka; tu som zvečnil prvý sneh v hlavnom meste.

Samozrejme, neobchádzam ani iné trate, len s fotením na nich je to už o niečo horšie. Jednak Bratislava s blízkym okolím neponúka veľa pekných miest, jednak je kráľovstvom iného fotografa, ktorý robí masovo snímky všetkého a všade tam, kde sa to aspoň trošku dá. Napriek tomu sa mi podarilo spraviť neopozerané zábery napríklad v Lamači či pri Šenkvickej estakáde.

Slovensko: Preč od hlavného ťahu!

V uplynulom roku ma čoraz viac lákali trate s motorovou trakciou a lokálky. Väčší pokoj, pre mňa vyššia hodnota fotiek a dôkladnejšia príprava – to je to, čím si ma získali. V máji som fotenie na trati 145 spojil s výstupom na Bralovu skalu a táto akcia dopadla k plnej spokojnosti, lebo som prvý krát videl naživo našu Bagetu, zviezol som sa ňou a aj ju zvečnil v obraze. V júni prišla dovolenka – dva týždne v Pieninách. Okrem trate z Popradu do Plavča premiéru zažila aj trať č. 188 z Prešova do Poľska. Nádherné miesto sa nachádza pri Krivanoch – obrovské esíčko, kde sa dá zachytiť v stúpaní nákladný vlak s Dvojičkou na čele i na postrku. Cez leto prevládla elektrická trakcia, a to v okolí Podhájskej, Jablonice či medzi Čadcou a Zwardońom. Jeseň už patrila výlučne trati č. 160 s osobnou dopravou v troskách, ktorej česť zachraňujú nákladné vlaky. Počuť tandem dvoch Bardotiek kilometre ďaleko alebo odfotiť dvojicu Somárov na čele i postrku je skutočne zážitok. Októbrová trojdňová akcia medzi Plešivcom a Turňou nad Bodvou bola mojím vrcholom v roku 2008. November na Mýtnej, Píle a Podkriváni už vyšiel horšie, lebo počasie prestalo poslúchať už predpoludním.

Rakúsko trošku ináč

Pre pekné fotky netreba ísť až do Álp. Semmering či Mariazell sú dobrým a známym príkladom. Mňa dvakrát zlákala Aspangbahn, trať spájajúca Wiener Neustadt s mestečkom Hartberg. Jej dolná časť má horský charakter, naopak tá horná v údolí ponúka viaceré miesta s hradmi v pozadí. Samozrejmosťou je dokonale upravené teleso trate. Neobišiel som ani blízke lokálky, najmä v okolí Gänserndorfu. Čo ma už len tam pritiahlo? Mierne zvlnená krajina s borovicovými lesíkmi, ropnými vežami či veternými elektrárňami. Uznávam, že fotiť jednotku 5047, podobne ako šukafón, nie je tiež pre každého. Vysoké hory za vláčikom ma však lákali a tak som začiatkom novembra navštívil trať 201 a Alpy nesklamali.

Nedocenené Maďarsko

V roku 2008 som nevynechal Maďarsko. Táto krajina je považovaná za nudnú, rovinatú; opak je však pravdou. Sever Maďarska ponúka pre fotografa krásne scenérie, aj keď predovšetkým na lokálkach. V polovici marca som sa vybral preskúmať trať z Ostrihomu do Budapešti, ktorá sa vinie po úbočiach pohoria Pilis. Kto má rád Desirá, tu si príde na svoje. Súpravy, často zložené až z troch jednotiek, tu premávajú v hodinovom takte, v špičke dokonca každých 30 minút (pozor, jednokoľajka!).

Koncom augusta som zamieril na ďalšiu maďarskú horskú trať Putnok – Eger. Mnohými považovaná za najkrajšiu a najromatickejšiu, potvrdila ich slová. Zároveň je živým dôkazom, ako môže dopadnúť trať s nulovou údržbou v posledných desaťročiach. Zhnité pražce, krivé koľajnice, znesené, v lepšom prípade zrúcané budovy. Na vyše desaťkilometrovom úseku najvyššia povolená rýchlosť 10 km/h. Ojedinelá scénka so závorami – a paradoxne vám príde najnovšie rekonštruovaný Bzmot InterPici... Na druhý deň som nevynechal lesnú železničku v obľúbenom rekreačnom stredisku Szilvásvárad a nakoniec stihol aj zápas môjho Interu v neďalekej Rimavskej Sobote.

Z iných kútov Európy

V septembri som týždeň pobehal po Kamnicko-Savinjských Alpách a samozrejme nevynechal príležitosť odfotiť niečo zo slovinských železníc. Šancu dostala lokálka Celje – Velenje. Aj keď tu premávajú nákladné vlaky do velenjských baní a závodu Gorenje, vždy išli v protisvetle, a tak zostalo len pri jednotkách 813/814.

Taktiež som počas spomínanej dovolenky v Pieninách nakukol do Poľska a trať 130 prešiel od Piwnicznej pri Mníšku nad Popradom až po Čirč. Pracovne sa raz za štvrťrok dostanem aj do Londýna. Keď zostane čas a vyjde počasie, tak sa vypravím na nejakú vopred vytipovanú lokalitu. Avšak širšie centrum Londýna peknými miestami akosi neoplýva.

Zaujímavé stretnutia

Krásne, a často úsmevné, sú stretnutia s ľuďmi, ktorých stretnem pri trati. Na Aspangbahn sa pri mne pristavil starší pán, keď som čakal na vlak. Chvíľku sa vypytoval a bol strašne nadšený, že som tam prišiel až z Bratislavy. Nasadol na bicykel, o chvíľu bol naspäť so svojou "krabičkou" a spoločne sme vlak odfotili. A ešte mi nabalil marhule zo svojej záhradky na cestu. To v Maďarsku sa pri mne pristavili policajti. Asi bolo niekomu podozrivé, čo hľadám na zasneženom poli kúsok od hranice. Nakoniec sa to skončilo úsmevom a poprianím šťastného lovu. Na už spomenutej upadajúcej železničke som zase videl traťováka, ktorý si priniesol značku. Našiel vhodnú palicu, pribil do zeme a značku na ňu pripevnil. Pri Podunajských Biskupiciach som vyrušil pri poobednajšej sieste bezdomovca. Ešte dlho pozeral, čo to tam v tej repke robím. Neďaleko Plešivca sa cestou lesíkom z ničoho nič objavil statný Róm s obrovskou pílou. Ostalo len pri pozdrave a radšej som trielil preč. Ono na počerných spoluobčanov som mal šťastie – pri moste cez rieku Moravu pri Brodskom si to ku mne namierili dvaja aj s deťmi. Trošku sme pohovorili (nebolo mi všetko jedno) a vybrali sa po moste na českú stranu. Upozorňoval som ich, že pôjde vlak – "pohodaaa". Samozrejme, že ich tam Hungaria zastihla. Prežili... Onedlho nato sa ku mne blížil pán so zrkadlovkou. Šotouš – preblesklo mi. Omyl, len si išiel zhora z násypu odfotiť kvety “divokých topinamburov“!

Šotouš – nebudete veriť, ale za posledné dva roky som nestretol v teréne ani jedného Slováka. A keď sa už k tomu schyľovalo, vykľul sa z toho šotouša Čech, a nie hocijaký – priamo jeden zo správcov fotogalérie. S Honzom sme pri Hrhove prežili skutočne krásny jesenný deň, v ktorom nám prialo aj šťastie. Ja osobne som sa s toľkými výstavnými kúskami, ktoré okolo nás prešli v jeden deň, ešte nestretol. Mám v živej pamäti, ako nám výpravca napoludnie oznámil, že za necelých 20 minút príde náklad. Flek bol 2 kilometre ďaleko, ja som rezignoval, Honza sa však rozbehol. „Ty na to sereš?“, kričal utekajúc. Tak som sa po trati rozbehol aj ja. Stihli sme to s malou rezervou. Dve Zamračené ťahajúce kameň stáli zato.

Záverom môjho ohliadnutia za rokom 2008 by som sa chcel poďakovať všetkým na ŽelPage, ktorí mi poskytli cenné rady, napísali rozumný komentár alebo vôbec klikli na náhľad mojej fotky. Dúfam, že som mojim pohľadom na železnicu aspoň trochu obohatil tunajšiu galériu.